KAPITOLA DRUHÁ – Ako som prišiel o srdce
„Ja to jebem!“ Otec má zasa jeden z tých lepších dní, najvyšší čas opustiť náš všivavý byt, ktorý som nikdy nemohol nazvať domovom. Obul som si deravé botasky, obliekol vyblednutú šedú bundu, do ruky vzal už takmer sfúknutú loptu a odišiel som. Do dažďa a sám, ale vždy lepšie ako sedieť v byte s ľuďmi, ktorým je váš život na obtiaž. Nikdy mi to ani jeden z nich nepovedal, ale cítil som to. Prihodil som sa náhodou, tak sa po mesačnej známosti museli zobrať. Otec mal 21, matka 18. Žiadna láska, iba jedna noc, po ktorej ostal len zárodok nového, no nechceného života a v ústach pachuť lacného vína. No tak si ju teraz vezmi, keď si to už posral strašilo otca v snoch asi celý život, tak si to radšej vypil z hlavy.
„Je Tibor doma?“ Pani Ružbacká ma musela mať už plné zuby, no stále s láskou otvorila. Každé ráno cestou do práce stretala na zastávke moju strhanú matku a asi voči mne pociťovala nejakú ľútosť, alebo tak nejak... Čo iné?
„Dáš si kolu?“ „Nie, ďakujem. Voda stačí.“ Tradičnú zdvorilosť máme za sebou, teraz už len pretrpieť trápne ticho a čakať kedy zo svojej izby pribehne Tibor. Nevedel sa odlepiť od počítača, jeho otec mu nosieval z práce na disketách tie najvymakanejšie hry. Túto závislosť som nepochopil, pretože som nikdy s počítačom do styku neprišiel. A ani som nechcel. Vlastne som ho asi ani nemal rád, len som strašne túžil byť s niekým. A tak no... Neviem.
„Ježiš, čo to máš, daj sem, oco to nafúka.“ Pán Ružbacký ochotne odniekiaľ vytiahol pumpičku a so zapálenou cigaretou v ústach pumpoval o sto šesť, zatiaľ čo mu popol padal rovno na nohy. „No tu máte chlapci!“ Ďakujeme, nie je zač... A už nás nebolo.
Sadli sme si na mokré zábradlie, ja som dribloval s čerstvo nafúkanou loptou a Tibor čosi hľadal po vreckách. „Na. Veď už by sme to mali konečne skúsiť.“ Tam na tej prázdnej ulici, čerstvo po daždi, mi môj jediný kamarát podal vec, z ktorej zápachu sa mi chcelo zvracať. „Tak daj. Čo už.“ A potiahol som. Raz, dvakrát. Necítil som nič, len mi bolo nejak ťažko a chcelo sa mi plakať. Čosi som v sebe zabil a vedel som, že sa to už nikdy nevráti.
Tiborovi rodičia sa vo veľkom kamarátili s tými Zuzinými. Rodinné dovolenky a návštevy a tak. To, čo som ja nikdy zažiť nemohol. Tak som len počúval Tiborove kecy o tom, aká je Zuza debilka, ale že by s ňou možno chcel chodiť, veď je najkrajšia z triedy. Vedel som, že je najkrajšia. A v mojej hlave som s ňou už dávno chodil.
O 2 roky na to som oslavoval moje 15. narodeniny. Boli úplne katastrofálne a zároveň neskutočne oslobudzujúce. Že som sa prvýkrát opil a zároveň pozvracal seba samého, nie je nič šokujúce. Skôr by som povedal, že sa to dalo očakávať. Ten večer som si začal uvedomovať, že mi začína byť všetko jedno. Alebo niečo podobné. Díval som sa na Zuzu ako ocucáva Tibora a medzitým som do seba lial Milenku alebo ako sa tá sračka volala. Pili sme dolu pod mojou bránou. Teplý letný večer, otupené zmysly, Zuzin koketný smiech, Tibor napi sa ešte, všetko najlepšie, máš predsa skurvené narodeniny, všetko sa mi točí, zapálim si, zvraciam. Chyť sa ma brácho, kto ti je brácho ty kokot, prvá rana, druhá rana, nič nevidím, asi padám. Chlapci neblbnite, prichádza kopanec a nazáver päsť medzi mojimi očami. Smejem sa a vôbec neviem prečo. Zuza, kurva... Asi ťa ľúbim alebo čo.
