Sme tŕne v našich tŕňových korunách (II.)

Autor: Martina Nagyová | 4.12.2013 o 12:21 | (upravené 4.12.2013 o 12:31) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  105x

Sobota 02:45

Čo by som len dal za bezsennú noc. Už šiestykrát po sebe sa budím udýchaný a spotený. Mám pocit, že vo snoch ma naháňa moje vlastné svedomie. Čo sa to deje v mojom nevedomí? Je to všetko len odraz môjho úbohého, smutného a nenávistného života? Budím sa stratený na neznámych miestach, dobitý na zemi v mlákach krvi, pociťujúc zúfalstvo a bezmocnosť tak silné, že si po prebudení často uvedomím, že skutočne už v spánku plačem. Emócie, ktoré počas sna prežívam sa predierajú navonok a drancujú mojim telom, prežierajú sa mojim vnímaním ako hladné nenásytné červy v prehnitom jablku. Vlastne čo sa divím... Sám som tým jablkom. A moje myšlienky sú tie červy.

Sobota 10:30

Nečakane neskorý budíček. O piatej ráno som od úplného vyčerpania sám od seba zaspal.  A bezsenne. Možno Boh predsa len existuje, keďže asi vypočul moje žalostné niekoľkohodinové prosby o spánok bez tých príšerných nočných môr. Čím ďalej tým viac si uvedomujem, že som sa nejakým spôsobom ocitol na míle ďaleko od niečoho, čo by niekto mohol nazvať šťastný a naplnený život. Žijem vlastne pravý opak a niekde v mojej hnusnej minulosti sa stala chyba. S veľkou pravdepodobnosťou nejaký zhluk udalostí zmenil naprogramovanie a smer mojej mysle. Ušiel som od toho pomaly na druhý koniec sveta, ale neuvedomil som si jednú zásadnú vec. A to tú, že môžem zmiznúť pred všetkým okrem seba samého.

Keď sedíte v prázdnej izbe na špinavom matraci, po ruke máte len ceruzku a starý zošit, vonku je november v plnom prúde (dážď a hmla vytvárajú pre mnoho ľudí nevhodné podmienky)  a nemáte nikoho, za kým by ste sa vybrali a prehodili pár nepodstatných viet, aby ste svoju hlavu oslobodili od neúprosného toku myšlienok, neostáva nič iné len zdrapiť ten zošit a písať. Doslova si vypísať hlavu aj ruku. A to je môj plán na dnešok. Budem písať dovtedy, kým neodpadnem od únavy do spánku, v ktorom sa mi nebude snívať absolútne nič. Už sa nemôžem dočkať.

KAPITOLA PRVÁ – Keď som ešte býval stvorením čistým

Príde mi zvláštne, že prvé roky, ktoré človek prežije, pre neho v podstate vôbec neexistujú. Moja prvá spomienka, ktorú si dokážem vybaviť mi tak trochu vykresľuje trpký úsmev na tvári, pretože odzrkadľuje môj terajší život. Toľká irónia.

Mám asi tri roky a stojím sám v detskej postieľke. Práve som sa prebudil z poobedňajšieho spánku. Dvere do mojej izby sú zatvorené a mňa prepadne strašná úzkosť. Aká krásna prvá spomienka. Rozplačem sa, pretože sa z tej postieľky neviem dostať sám a na plné hrdlo kričím: „Mama!“. Nikto však dlho neprichádza.

 

Tak a takto sa začína každá moja nočná mora.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Vracajú sa deväťdesiate roky a prečo sa Danko drží ruskej letky

Akcia proti Kiskovi je porovnateľná len s únosom mladého Kováča.

DOMOV

Šéf protikorupčného úradu Kovařík: Politikov treba vyšetrovať citlivo

Policajti pri citlivých kauzách nemôžu zisťovať všetko, musia brať ohľad aj na česť politika, tvrdí Ficov šéf boja proti korupcii Peter Kovařík.

PRIMÁR

Keď mejkap podráždi. Problémy, ktoré vyvoláva kozmetika

Vyberte si kozmetiku, ktorá nepoškodí pleť.


Už ste čítali?