Sme tŕne v našich tŕňových korunách (III.)

Autor: Martina Nagyová | 18.12.2013 o 13:37 | (upravené 14.4.2014 o 15:26) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  74x

(Pokračovanie: KAPITOLA PRVÁ – Keď som ešte býval stvorením čistým)

Sedím za detským stolíkom a bez žmurknutia čumím na nástenné hodiny. V celom byte je ticho a ja sledujem sekundovú ručičku a to neustále tik-tak. Moje celé detstvo sprevádzal interný dialóg medzi mnou a nejakým mojim alter egom. Čo mi nakoniec zostalo až dodnes. Na nič som sa nikoho nepýtal, pretože som sa k záveru potreboval dopátrať sám. A tak som sa díval na tie hodiny a snažil sa prísť na to, čo vydáva ten zvuk, vďaka ktorému v noci mávam strach.

„To decko je nejaké divné“ bol jeden z prvých súdov, ktoré boli vyrieknuté na moju osobu. V škôlke poobede som nikdy nespal. Vzbudzovalo vo mne nepríjemný pocit spať medzi ostatnými deťmi, ktoré som už v tej dobe nemal veľmi rád. Nechceli sa so mnou hrať. Tak som sa hrával sám. Dokonca som sa sám so sebou aj rozprával. Necítil som, že som medzi nich patril. Vedel som, že moje oči vidia svet inak.

Vyrástol som ako jedináčik v chudobnej rodine, kde mnohokrát nebolo ani na posraný chlieb. Matka pracovala ako upratovačka v závodných jedálniach. Doteraz cítim ten jedálenský smrad, nasiaknutý v umastených špinavých pracovných handrách, ktorý stále so sebou doniesla domov. A ešte vždy sa mi z toho zdvíha žalúdok.

Existencia môjho otca bola skôr smiešny pokus o dokázanie sebe samému, že niečo v živote dosiahne. Jediné čo nakoniec dosiahol bolo upiť sa k smrti, keď som mal 16. Fakt paráda.

Hral sa na spisovateľa. Moje detstvo sprevádzal zvuk ťukania prstov po starom písacom stroji spojený s neustálymi vulgárnymi nadávkami, pretože sa mu samozrejme nedarilo. Bol prázdny a nemal o čom písať. Tak zo svojej neschopnosti radšej obviňoval matku a vždy to poriadne zapil. Niekedy som ho sledoval spoza dverí, z jeho izby sa šíril zápach tej nanekvalitnejšej vodky a najlacnejších cigariet. Na chleba nebolo, pretože toto bola priorita. Keď som bol starší, bol to jeden z dôvodov, prečo som ho nenávidel.

Matka, ako typický príklad poslušnej ženy, každé ráno bez slova vysypala popolník plný nedofajčených cigariet a doniesla otcovi na stôl pred nos čiernu kávu. On si do nej na dobré ráno pár krát slovne kopol aby si uľavil a pseudorodinný život pokračoval ďalej, tak ako každý deň. A ja som celé dni sedel sám a díval sa na ten hnus.

 

Až som dosiahol asi šiesteho roku života, začal som chodiť do školy. A tam som navždy prišiel o svoju detskú nevinnosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?