Sobota 02:45
Čo by som len dal za bezsennú noc. Už šiestykrát po sebe sa budím udýchaný a spotený. Mám pocit, že vo snoch ma naháňa moje vlastné svedomie. Čo sa to deje v mojom nevedomí? Je to všetko len odraz môjho úbohého, smutného a nenávistného života? Budím sa stratený na neznámych miestach, dobitý na zemi v mlákach krvi, pociťujúc zúfalstvo a bezmocnosť tak silné, že si po prebudení často uvedomím, že skutočne už v spánku plačem. Emócie, ktoré počas sna prežívam sa predierajú navonok a drancujú mojim telom, prežierajú sa mojim vnímaním ako hladné nenásytné červy v prehnitom jablku. Vlastne čo sa divím... Sám som tým jablkom. A moje myšlienky sú tie červy.
Sobota 10:30
Nečakane neskorý budíček. O piatej ráno som od úplného vyčerpania sám od seba zaspal. A bezsenne. Možno Boh predsa len existuje, keďže asi vypočul moje žalostné niekoľkohodinové prosby o spánok bez tých príšerných nočných môr. Čím ďalej tým viac si uvedomujem, že som sa nejakým spôsobom ocitol na míle ďaleko od niečoho, čo by niekto mohol nazvať šťastný a naplnený život. Žijem vlastne pravý opak a niekde v mojej hnusnej minulosti sa stala chyba. S veľkou pravdepodobnosťou nejaký zhluk udalostí zmenil naprogramovanie a smer mojej mysle. Ušiel som od toho pomaly na druhý koniec sveta, ale neuvedomil som si jednú zásadnú vec. A to tú, že môžem zmiznúť pred všetkým okrem seba samého.
Keď sedíte v prázdnej izbe na špinavom matraci, po ruke máte len ceruzku a starý zošit, vonku je november v plnom prúde (dážď a hmla vytvárajú pre mnoho ľudí nevhodné podmienky) a nemáte nikoho, za kým by ste sa vybrali a prehodili pár nepodstatných viet, aby ste svoju hlavu oslobodili od neúprosného toku myšlienok, neostáva nič iné len zdrapiť ten zošit a písať. Doslova si vypísať hlavu aj ruku. A to je môj plán na dnešok. Budem písať dovtedy, kým neodpadnem od únavy do spánku, v ktorom sa mi nebude snívať absolútne nič. Už sa nemôžem dočkať.
KAPITOLA PRVÁ – Keď som ešte býval stvorením čistým
Príde mi zvláštne, že prvé roky, ktoré človek prežije, pre neho v podstate vôbec neexistujú. Moja prvá spomienka, ktorú si dokážem vybaviť mi tak trochu vykresľuje trpký úsmev na tvári, pretože odzrkadľuje môj terajší život. Toľká irónia.
Mám asi tri roky a stojím sám v detskej postieľke. Práve som sa prebudil z poobedňajšieho spánku. Dvere do mojej izby sú zatvorené a mňa prepadne strašná úzkosť. Aká krásna prvá spomienka. Rozplačem sa, pretože sa z tej postieľky neviem dostať sám a na plné hrdlo kričím: „Mama!“. Nikto však dlho neprichádza.
Tak a takto sa začína každá moja nočná mora.