Sme tŕne v našich tŕňových korunách (I.)

Autor: Martina Nagyová | 30.11.2013 o 22:49 | (upravené 30.11.2013 o 23:10) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  182x

Mojou prácou je umývať okná na drahých butikoch a salónoch krásy na najbohatšej a veľmi frekventovanej ulici v tomto cudzom  meste. Nemám to tu rád. Samý snob. Prišiel som sem s vidinou lepšieho života, avšak dostáva sa mi len poníženia. Nič, to, už som si zvykol. Od poníženia som ušiel, s ponížením žijem naďalej. Asi to bude „môj skurvený osud“, ako by povedal Tibor. Vždy som sa mu za to smial. Osud? Sračky. Ale v tomto opustení vo vyhnanstve sa na nič iné už asi ani spoliehať nemôžem. Celé dni čumím do ksichtov snobských zbohatlíckych paničiek, vychcaných zlatokopiek a pánov pri peniazoch, ktorí si tými prachmi kompenzujú svoje v mladosti nadobudnuté komplexy a absencie materských citov alebo čo. Ja neviem. Nepochopím, čo je v týchto ľuďoch, nikdy som takto nežil a nikdy som pre to nemal pochopenie. Ale k tomu sa ešte vrátim neskôr, je to kapitola sama o sebe.

Žijem sám. V malej garzónke, ktorú si ledva môžem dovoliť. Spoločnosť mi robí môj pes Rudolf. Nechápem ako som mu mohol dať tak debilné meno. Nemôžem mu vyčítať, že naňho ani neposlúcha. Ale aspoň nerozpráva. Som tak rád, že mám spoločníka, ktorý je proste ticho. Asi preto ho mám najradšej.

Spím na zemi na starom matraci, ktorý mi tu nechala majiteľka. Má toho evidentne veľa sa sebou, súdiac podľa rozmanitých škvŕn a zápachu. Našťastie si nepotrpím na veľa, vyrástol som v oveľa horších podmienkach. Je tu nehorázna špina, ale keď desať hodín denne umývam zasrané okná, saponát a handra sú tá posledná vec, ktorú chcem doma vidieť. Možno by tomu pomohla ženská. Ale to by bola zasa čistota v domácnosti a bordel v duši. To nepotrebujem. Ledva zvládam seba. A Rudolfa.

Nemám telku. Nechýba mi. Úprimne povedané, mám dojem, že ju nenávidím. Načo sa dívať na ďalšiu kopu nešťastia, keď tomu podobnú mám celý deň pred očami? Tibor mi vždy vravel, že si po príchode z práce zapne telku, otvorí pivo a oddychuje. Telka ako jedna z variánt oddychu? Pár krát som sa snažil to vydržať, ale buď som ju mal chuť rozmlátiť alebo sa od zúfalstva rozplakať. Takto si ja oddych nepredstavujem. Zbytočnosť. Požierač zdravej mysle a tak cenného času. I keď o zdravej mysli by sa v mojom prípade dalo polemizovať...

Streda, 6:00

Do riti, nenávidím budík. Je to len signál, že začína ďalší skurvený deň. Nechápem čo sú to tu za móresy, že každý deň potrebujú mať čisté tie výklady do ich čarovného sveta. Ale predsa mi za to platia, takže jediné čo môžem je tak akurát držať hubu a každý deň tie posrané okná umyť.

Každé ráno začínam pohárom vody. Kedysi mi Zuza opisovala tento jej rituál, ktorému som sa vysmial. Tvrdila, že sa takto hneď zrána človek očistí a začne deň nepoškvrnený či čo. Zúfalstvo ma dohnalo si tento idiotský zvyk privlastniť. Chytám sa už všetkého. Pretože sa tak nejak spolieham, že mi niečo z tých sračiek pomôže von. Dobre viem, že žiadne poháre s vodou ma nezachránia.  Zachrániť sa môžem len ja sám. Ale to je  cesta, na ktorú nemám už silu ani odhodlanie. Tak prenášam zodpovednosť na veci, ktoré s tým nič nezmôžu.

Prvá vec, ktorá mi hneď ráno vrazí do ksichtu je smog. Každé ráno hnusný ťažký vzduch. Už sa ani nepamätám kedy som naposledy videl slnko. Natrieskané hlučné metro mi tiež nepridá na veselej pracovnej nálade. Vlastne celá tá myšlienka, že idem do práce, ktorá mi pripadá zbytočná, je depresívna. Prídem do firmy, vezmem si svoje osudné vedro a vydávam sa na strastiplnú cestu čistých okien a špinavých charakterov. Že osudné. Stále sa pri tom slove usmievam.

Za deň cez túto ulicu prejdú tisíce áut, ľudí a stovky spojov MHD. Ľudia do budov vchádzajú a zasa z nich vychádzajú. Prechádzajú okolo mňa. Občas sa nejakému imbecilovi stane, že zakopne a vyleje mi vedro s vodou, podkopne rebrík alebo podobne. Za celú svoju hviezdnu kariéru som nepostrehol aby sa mi aspoň jeden z tých ľudí ospravedlnil. Aby sa čo i len pozrel  na tú naoko nevinne vyzerajúcu nehodu, ktorá je pre mňa v tomto štádiu rozpoloženia totálnou skazou...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?